‘Are you looking forward to going home?’ people kept asking me when I was moving from London back to Slovakia in August 2017.

‘No, not really,’ I said every single time.

How was I supposed to look forward to leaving a place where I had so many people who loved me and cared about me getting to know God better? It’s not as if there were no such people back in Slovakia but it felt like it’s not meant to be like this, we’re not meant to have people we love far away from us, slowly drifting apart.

How can I ever feel at home anywhere if I never have all the people who I love and who have shaped who I am close by? You might say this is an unrealistic goal. Maybe. But WHAT IS HOME ANYWAY?

.....................

I came to London five years ago with the feeling that life could finally, finally start after a lot of wandering in my life. I had a job, I would have friends in abundance, probably a boyfriend, a flat, a lifestyle. I would belong, I would be in the place I’d always felt was home but in which I’d never actually managed to live. .

But the friends I had drifted into relationships and away from me, I moved from flat to flat, from one role into the next. As I knew the truth better I could see how empty the lifestyle was – London was only ever good for reminding you of what you didn’t have – a partner, a good enough flat, a nice enough holiday, enough money to really enjoy the London life. And my church felt all the more strange because it was the place that should have felt most like home, and yet never did – people who are there still felt distant and largely separate, the people I loved left because God had called them elsewhere.

People say I have unrealistic expectations of friendship and life and I’d be more content if I could just accept things as they are. But is it wrong to want to feel you belong somewhere among people you know well? -  IS IT WRONG TO WANT TO BE HOME?

..................

Home is where we belong, where we are loved, where we’re told we’ll always be safe, and that people will never leave. This is what we all want and need. And yet, it’s just impossible.Even the best homes, with the best people who love us the most, can’t really keep us safe forever, and we all know no one can promise they won’t ever hurt us or they won’t ever leave. Because even if they don’t, people die. And then our homes are never going to be properly homes again.

We all say it’s ok, it doesn’t matter that much, we can learn to live in a world with shattered pieces of home. We say we can learn to belong everywhere and nowhere. We can accept people who occupy places in our hearts leaving for all sorts of reasons or to all sorts of places but NO! Despite what we say, we’re not really ok with it and we never will be.

As Christians though we have something better to hope in. The Bible says it’s ok to long to be in a place where we belong, where we are loved, where we are safe and where there are no goodbyes and no distances. Because God made us to want and need these things. To be in a proper relationship with him, face to face, and to be a people united in him.

The Bible also that this world is not where they are going to be found. God says we need to be rescued from this world that is a broken home to a new world where he will be in the centre and all the things that are wrong here will be fixed.

This blog is about what it is like to know this world is not our home and never will be and how knowing that there IS a home to look forward to shapes how we live on our way there. It is about learning that our journey is not about trying to cling more and more to whatever imperfect pieces of home we have here. Rather, it is about seeing God and his love for us in Christ more and more clearly, seeing our home with him more and more brightly, and ultimately being more homesick for there than anywhere on this earth.

We talked a lot about this before and since Lea left London. This blog is going to include posts largely based on the conversations we have had about this topic.

‘Tešíš sa domov?’ pýtali sa ma ľudia, keď som sa z Londýna sťahovala späť na Slovensko v auguste 2017.

‘Nie, ani veľmi nie,’ hovorila som zakaždým.

Ako som sa mala tešiť z toho, že odchádzam z miesta, kde mám toľko ľudí, ktorí ma majú radi a záleží im na tom, aby som lepšie spoznávala Boha? Nie žeby som takýchto ľudí na Slovensku nemala, ale aj tak to takto nemá byť, nikdy to nie je v pohode, žiť ďaleko od ľudí, na ktorých nám záleží a pomaly sa navzájom vytrácať zo svojich životov.

Ako sa mám cítiť niekde doma, keď už nikdy nebudem mať okolo seba všetkých ľudí, ktorých mám rada a ktorý formovali to, kým som? Vravíte si, to sa nedá, taký je život. Možno. Ale ČO TO VLASTNE ZNAMENÁ CÍTIŤ SA NIEKDE DOMA?

.....................

Prišla som do Londýna pred piatimi rokmi a bola som presvedčená, že môj život konečne, konečne začne po tom, ako som dlho blúdila. Konečne mám prácu, na ktorú som hrdá, nájdem si tu kopu kamarátov, časom aj priateľa, byt, budem žiť ako londýnčanka. Budem sem patriť, tu je to miesto, ktoré som celý život hľadala, miesto, kde budem doma.

Namiesto toho, kamaráti, ktorých som už mala sa postupne vytratili za svojimi partnermi, ja som sa sťahovala z bytu do bytu, z jednej práce do ďalšej. Ako som lepšie spoznávala pravdu, uvedomovala som, aký prázdny vlastne ten život po ktorom som túžila vlastne je - Londýn ti nikdy nezabudne pripomínať všetky tie veci, ktoré nemáš - partnera, dosť dobrý byť, dosť luxusnú dovolenku, dosť peňazí, aby si si ten londýnsky lifestyle naozaj užil. A dokonca ani v cirkvi, mieste, kde som sa mala cítiť najviac doma, som sa tak nikdy necítila - aj tam sa mi zdalo, že sú ľudia vzdialení a tak zvláštne oddelení jeden od druhého a ľudia, s ktorými som si bola blízka, odišli, lebo ich Boh zavolal niekam inam.

Ľudia mi vravia, že od priateľstva očakávam priveľa, že by som mohla byť viac spokojná, keby som prijala, že veci sú také, aké sú. Ale je to zlé chcieť niekam patriť, byť medzi ľuďmi, s ktorými som si blízka. ALE JE TO ZLÉ CHCIEŤ BYŤ NIEKDE DOMA?

..................

Domov je to miesto, kam patríme, kde sa cítime milovaní, kde nás vždy ujisťujú, že tu budeme v bezpečí a že nás ľudia, ktorí nás ľúbia, nikdy neopustia. Toto je to, po čom všetci túžime a čo všetci potrebujeme. Hoci vieme, že je to nemožné. Aj tie najlepšie domovy s tými najlepšími ľuďmi, ktorí nás ľúbia najviac na svete, ani tie nás nemôžu udržať v bezpečí navždy a všetci vieme, že nám nikto nemôže sľúbiť, že nás nikdy neopustí. Lebo aj ak to nespravia fyzicky, ľudia umierajú. A potom už naše doma nikdy nebude naozaj doma.

A tak sme sa naučili povedať si, že to je takto v pohode, že na tom až tak nezáleží, naučili sme sa žiť vo svete, kde sú úlomky nášho porozbíjaného doma porozhadzované po celom svete. Naučili sme sa žiť vo svete, v ktorom patríme všade a nikde, vo svete, kde ľudia z rôznych dôvodov odchádzajú s kúskami naších sŕdc v rukách, ale NIE!! Napriek tomu, čo hovoríme, aj tak nás to, ako veci sú bolí a vždy bude.

Ako kresťania ale máme nádej v niečo lepšie. Biblia hovorí, že to je v poriadku túžiť po mieste, kam budeme môcť patriť, kde budeme milovaní, v bezpečí, a kde už nebudú žiadne rozlúčky ani vzdialenosti. Lebo Boh nás stvoril tak, že po týchto veciach bytostne túžime a naozaj ich potrebujeme. Potrebujeme s ním mať ozajstný vzťah, tvárou v tvár a byť súčasťou národa, ktorý mu patrí.

Biblia tiež hovorí, že tieto veci na tomto svete nenájdeme. Boh hovorí, že potrebuejeme byť zachránení z tohto sveta, ktorý je pokazeným domovom, aby sme mohli byť súčasťou nového sveta, kde bude on v centre a všetky veci, ktoré sú na tomto svete pokazené, tam budú opravené.

Tento blog je o tom, aké to je vedieť, že na tomto svete sa nikdy nebudeme cítiť skutočne doma a ako vedomie toho, že EXISTUJE domov, na ktorý sa môžeme tešiť, formuje to, ako žijeme na ceste tam. Bude to o tom, ako sa učíme, že naša cesta nie je o snahe udržať si v rukách, čo najviac kúskov tohto polománeho domova tu. Naopak, naša cesta je o tom, aby sme Boha a jeho lásku k nám skrze Krista videli a chápali stále lepšie, pozerali vpred na náš domov s ním. Naša cesta je o tom, aby nám chýbalo to naozajstné doma viac ako čokoľvek, čo by sme mohli nájsť tu na zemi.

Veľa sme sa o tomto všetkom rozprávali, než Lea odišla z Londýna a aj potom. Články na tomto blogu budú zväčša založené na našich rozhovoroch o tejto téme.