Život v rovnováhe?

Work/life balance alebo rovnováha medzi pracovným a osobným životom. Naša generácia je ňou priam posadnutá. Všetci by sme chceli poznať magickú odpoveď na otázku, kam by sme vlastne mali investovať tých 16 bdelých hodín denne tak, aby sme boli absolútne šťastní s výsledkami, ktoré nám takto investovaný čas zabezpečí.

Ako kresťania si často túto otázku kladieme, aj keď robíme rozhodnutia ohľadom investovania nášho času do života v cirkvi. Strávime osem hodín päť dní v týždni v práci a potom nám zostáva ešte osem hodín, ktoré si môžeme nejako vyplniť. A tu prichádza rovnováha medzi cirkevným a osobným životom. Koľko cirkvi je už dosť cirkvi? Koľko hodín čítania Biblie, modlitieb, koľko skupiniek, aktivít a stretnutí...

Nejako sa snažíme dosiahnuť to, aby sme mali dosť priestoru na náš osobný život a na oddych ešte aj popri všetkých našich cirkevných aktivitách. Popri tejto snahe musíme neustále bojovať s pocitom viny, že toho nerobíme dosť a tak sa snažíme toho robiť pre Boha viac a viac, až kým máme pocit, že sme toho už urobili dosť.

Zdá sa mi, že veľmi často berieme cirkev akoby to bol len ďalší pracovný záväzok. Dokonca som počula ľudí o tom tak aj explicitne hovoriť: “Pri povinnostiach vedúceho skupinky mám niekedy pocit akoby som mal dve práce na plný úväzok.” A predsa, aj Biblia nazýva kresťanov pracovníkmi na vinici, takže asi to nie je až také nebiblické, ak nad svojou službou (čokoľvek to je) rozmýšľam ako nad prácou, či?

………………………..

Otázkou je, čo to tí pracovníci na žatve majú vlastne robiť? Ľudia, ktorí sa s Ježišom rozprávali v Jánovom evanjeliu boli tiež zvedaví:

Oni mu povedali: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Toto je Boží skutok, aby ste verili v toho, ktorého on poslal.“ (Ján 6:28-29)

Ježiš práve učeníkom povedal, že majú hľadať Boha a večný život. Ale učeníci chcú vedieť len jedno, čo máme robiť? Ako robiť to, čo Boh chce, aby sme robili? Ježiš odpovedá, že práca, ktorú Boh chce, aby robili, Božia práca v tomto svete je, aby ľudia verili v Ježiša a v to, čo urobil.

Neskôr v Jánovom evanjeliu vidíme, prečo nám Boh pomáha veriť v toho, ktorého poslal. Lebo poznať ho je to, o čom život je. Alebo ešte presnejšie, poznať ho JE život: A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Ján 17:3)

Večný život tu nie je vysvetlený len ako život, čo trvá večne, ale ide tu viac o jeho kvalitu. Život na zemi je život oddelený od Boha. Večný život sme získali skrze poznanie Ježiša a jeho obete za nás, ktorou toto oddelenie od Boha spôsobené našim hriechom ukončil. Už teda nečelíme trestu za hriech, ktorým je smrť.

Hovorí tu teda Ježiš, že už nemáme nič na práci? Aj k tejto otázke sa Jánovo evanjelium vyjadruje:

Amen, amen, hovorím vám, že aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám (Ján 14:12a)

Je teda niečo našou prácou? Áno, ale jediná práca, ktorú máme je tá istá práca, ktorú robí aj Boh a tou je pomáhať nám veriť v neho a poznať ho.

………………………..

Ale ako môže byť poznanie niekoho alebo niečoho celou našou úlohou? Spĺňanie pracovnej úlohy znie ako niečo, na čom treba aktívne pracovať a niečo napokon dosiahnuť a poznanie naopak znie iba ako statická mentálna záležitosť. A hoci niektoré z vecí, ktoré robíme, súvisia priamo s našou snahou poznať Boha lepšie, alebo s hovorením o ňom iným, prípadne s našou snahou odpúšťať, či žiť v poslušnosti, čo so všetkými tými ostatnými vecami, ktoré v živote robíme? Sú tieto ostatné veci nedôležité, majú mať menšiu prioritu? Mali by sme sa ich snažiť z nášho života vylúčiť alebo máme za úlohu hľadať tú správnu rovnováhu?

V Jánovom evanjeliu sme videli, že ak poznáme Ježiša, máme večný život a tak jednoducho ROBÍME Božiu prácu - poznávame jeho a pomáhame iným poznať ho tiež. Nepíše sa tu, že sa to bude diať iba niekedy, že niekedy budeme robiť Božiu prácu a inokedy nie. Tým, že sme v Ježiša uverili a tým sme dostali Božieho ducha, Boh používa úplne celý náš život na to, aby mu prinášal slávu tým, že my sami budeme lepšie poznať nášho Spasiteľa a rovnako budeme k nemu volať aj ďalších a pomáhať ostatným kresťanom vytrvať na ceste do večnosti.

49521038_731595417223323_9105180773161369600_n.png

Poznanie Boha nie je niečo, čo sa deje len za múrmi kostolov a iba počas cirkevných aktivít. Prichádzame do cirkvi, čítame si Bibliu, modlíme sa, rozprávame sa s našimi kresťanskými priateľmi o Bohu, aby sme sa o ňom učili, ale Boh spôsobuje to, že všetko v našich životoch môže slúžiť na to, aby sme ho my a aj cirkev lepšie poznali.

Všetko, čo robíme zahŕňa všetky naše aktivity a myšlienky, všade, kde sme, 24/7. Či už o Ježišovi hovoríme, alebo sa nám to nepodarilo, v oboch prípadoch lepšie spoznávame to, prečo musel zomrieť a prečo je dobré o ňom hovoriť. A tým ho lepšie poznávame.

Či sa o svojich blížnych zaujímame a staráme, alebo sa nám nechce, dozvedáme sa viac o našej sebeckosti a jeho súcite, ktorý je väčší než náš by kedykoľvek mohol byť. A tým ho lepšie spoznávame.

V skutočnosti, všetka naša poslušnosť aj neposlušnosť nám pomáha Boha lepšie poznať. Či sme produktívni, alebo naopak nespravíme úplne nič, či sme v cirkvi, alebo mimo nej. Či pracujeme poctivo a usilovne, alebo sme leniví. Či si čítame Bibliu, alebo leží zatvorená. Či sa modlíme veľa, alebo sa zabudneme modliť úplne. Týmto všetkým ho lepšie spoznávame.

Takisto spoznávame Boha aj cez to, ako sa cítime. Keď sme naplnení radosťou zo všetkých dobrých vecí na tomto svete alebo keď sa cítime úplne prázdni. Keď žialime kvôli strate a bolesti alebo keď sa radujeme z lásky a nádeje. Stále ho poznávame lepšie. 

Všetky tieto situácie nám hovoria o tom, čo pre nás Boh urobil, keď nám pomohol robiť tie veci, ktoré sme spraviť zvládli a rovnako nám o Bohu a o tom, čo urobil hovoria tie situácie, v ktorých si uvedomujeme ako veľmi potrebujeme odpustenie za každé naše zlyhanie. Všetko v našom živote nám pomáha lepšie spoznať Boha, lebo si stále môžeme pripomínať veci, ktoré sme už dostali ako nádej a odpustenie ako aj veci, na ktoré stále ešte len čakáme ako úplná sloboda od hriechu a bolesti.

………………………..

A teda, žiadna rovnováha medzi cirkevným a osobným životom neexistuje, tak ako neexistuje čas pracovať a nepracovať, čas byť súčasťou cirkvi a čas, kedy sa nás to netýka, čas robiť Božiu prácu a čas, kedy netreba. Keď poznáš Ježiša a vieš, že zomrel a vstal z mŕtvych, aby ti dal večný život, potom z milosti budeš robiť Božiu prácu na tomto svete. Budeš ho poznať a budeš pomáhať iným poznať ho. Tvoje činy, tvoja námaha, tvoja práca na tomto svete bude stále len ohlasovanie toho, že v skutočnosti je to Boh, ktorý robí pre nás úplne všetko skrze Ježiša a jeho obeť.