Destinácia: domov

‘Tešíš sa domov?’ pýtali sa ma ľudia, keď som sa z Londýna sťahovala späť na Slovensko v auguste 2017.

‘Nie, ani veľmi nie,’ hovorila som zakaždým.

Ako som sa mala tešiť z toho, že odchádzam z miesta, kde mám toľko ľudí, ktorí ma majú radi a záleží im na tom, aby som lepšie spoznávala Boha? Nie žeby som takýchto ľudí na Slovensku nemala, ale aj tak to takto nemá byť, nikdy to nie je v pohode, žiť ďaleko od ľudí, na ktorých nám záleží a pomaly sa navzájom vytrácať zo svojich životov.

Ako sa mám cítiť niekde doma, keď už nikdy nebudem mať okolo seba všetkých ľudí, ktorých mám rada a ktorý formovali to, kým som? Vravíte si, to sa nedá, taký je život. Možno. Ale ČO TO VLASTNE ZNAMENÁ CÍTIŤ SA NIEKDE DOMA?

.....................

Prišla som do Londýna pred piatimi rokmi a bola som presvedčená, že môj život konečne, konečne začne po tom, ako som dlho blúdila. Konečne mám prácu, na ktorú som hrdá, nájdem si tu kopu kamarátov, časom aj priateľa, byt, budem žiť ako londýnčanka. Budem sem patriť, tu je to miesto, ktoré som celý život hľadala, miesto, kde budem doma.

Namiesto toho, kamaráti, ktorých som už mala sa postupne vytratili za svojimi partnermi, ja som sa sťahovala z bytu do bytu, z jednej práce do ďalšej. Ako som lepšie spoznávala pravdu, uvedomovala som, aký prázdny vlastne ten život po ktorom som túžila vlastne je - Londýn ti nikdy nezabudne pripomínať všetky tie veci, ktoré nemáš - partnera, dosť dobrý byť, dosť luxusnú dovolenku, dosť peňazí, aby si si ten londýnsky lifestyle naozaj užil. A dokonca ani v cirkvi, mieste, kde som sa mala cítiť najviac doma, som sa tak nikdy necítila - aj tam sa mi zdalo, že sú ľudia vzdialení a tak zvláštne oddelení jeden od druhého a ľudia, s ktorými som si bola blízka, odišli, lebo ich Boh zavolal niekam inam.

Ľudia mi vravia, že od priateľstva očakávam priveľa, že by som mohla byť viac spokojná, keby som prijala, že veci sú také, aké sú. Ale je to zlé chcieť niekam patriť, byť medzi ľuďmi, s ktorými som si blízka. ALE JE TO ZLÉ CHCIEŤ BYŤ NIEKDE DOMA?

..................

29665941_10215284946027412_54960469_n.png

Domov je to miesto, kam patríme, kde sa cítime milovaní, kde nás vždy ujisťujú, že tu budeme v bezpečí a že nás ľudia, ktorí nás ľúbia, nikdy neopustia. Toto je to, po čom všetci túžime a čo všetci potrebujeme. Hoci vieme, že je to nemožné. Aj tie najlepšie domovy s tými najlepšími ľuďmi, ktorí nás ľúbia najviac na svete, ani tie nás nemôžu udržať v bezpečí navždy a všetci vieme, že nám nikto nemôže sľúbiť, že nás nikdy neopustí. Lebo aj ak to nespravia fyzicky, ľudia umierajú. A potom už naše doma nikdy nebude naozaj doma.

A tak sme sa naučili povedať si, že to je takto v pohode, že na tom až tak nezáleží, naučili sme sa žiť vo svete, kde sú úlomky nášho porozbíjaného doma porozhadzované po celom svete. Naučili sme sa žiť vo svete, v ktorom patríme všade a nikde, vo svete, kde ľudia z rôznych dôvodov odchádzajú s kúskami naších sŕdc v rukách, ale NIE!! Napriek tomu, čo hovoríme, aj tak nás to, ako veci sú bolí a vždy bude.

Ako kresťania ale máme nádej v niečo lepšie. Biblia hovorí, že to je v poriadku túžiť po mieste, kam budeme môcť patriť, kde budeme milovaní, v bezpečí, a kde už nebudú žiadne rozlúčky ani vzdialenosti. Lebo Boh nás stvoril tak, že po týchto veciach bytostne túžime a naozaj ich potrebujeme. Potrebujeme s ním mať ozajstný vzťah, tvárou v tvár a byť súčasťou národa, ktorý mu patrí.

Biblia tiež hovorí, že tieto veci na tomto svete nenájdeme. Boh hovorí, že potrebuejeme byť zachránení z tohto sveta, ktorý je pokazeným domovom, aby sme mohli byť súčasťou nového sveta, kde bude on v centre a všetky veci, ktoré sú na tomto svete pokazené, tam budú opravené.

Tento blog je o tom, aké to je vedieť, že na tomto svete sa nikdy nebudeme cítiť skutočne doma a ako vedomie toho, že EXISTUJE domov, na ktorý sa môžeme tešiť, formuje to, ako žijeme na ceste tam. Bude to o tom, ako sa učíme, že naša cesta nie je o snahe udržať si v rukách, čo najviac kúskov tohto polománeho domova tu. Naopak, naša cesta je o tom, aby sme Boha a jeho lásku k nám skrze Krista videli a chápali stále lepšie, pozerali vpred na náš domov s ním. Naša cesta je o tom, aby nám chýbalo to naozajstné doma viac ako čokoľvek, čo by sme mohli nájsť tu na zemi.

Veľa sme sa o tomto všetkom rozprávali, než Lea odišla z Londýna a aj potom. Články na tomto blogu budú zväčša založené na našich rozhovoroch o tejto téme.