Priatelia v Kristovi

Kto sú tvoji dobrí kamaráti?

Sú to ľudia, s ktorými sa môžeš aj celé mesiace, či dokonca roky nevidieť a vždy zvládate jednoducho pokračovať tam, kde ste minule prestali? Alebo sú to ľudia, ktorý vedia o tvojom každodennom živote všetko a tak nemusí nikdy nič “dobiehať” na kávičkách? Sú to ľudia, ktorí vedia, že kedykoľvek budú potrebovať pomoc, môžu ti zavolať ako prvému? Alebo sú to ľudia, ktorí rešpektujú tvoj osobný čas a priestor a poznajú ťa dostatočne dobre na to, aby vedeli, kedy už prekročili istú hranicu?

Keby ste sa túto otázku spýtali skupiny ľudí, je stopercentne isté, že by ste dostali naozaj veľmi rôznorodé odpovede. Ľudia sa veľmi líšia vo svojich definíciach a očakávaniach od dobrých priateľstiev. A presne z tohto pramení väčšina problémov v kamarátstvach, lebo človek, ktorý je pre niekoho ako kamarát z najtajnejších snov môže byť pre niekoho iného úplnou nočnou morou. Kamarátstva sú totiž vzťahy, ktoré sú najmenej formálne definované - neexistujú žiadne sľuby, ciele, dohody, či záväzky, na základe, ktorých by sme od našich kamarátov mohli niečo očakávať.

Ako je to ale s kresťanskými kamarátstvami? Platia pre nich ich definície? Pravdou je, že si často myslíme, že tým, že Biblia o kamarátskych vzťahoch nepíše, tak sú to vzťahy, ktoré si môžeme korigovať a regulovať sami na základe našich vlastných definícií, ktoré sme si priniesli a ktoré nám vyhovujú vo vzťahoch s ľuďmi mimo cirkvi. Ale je to tak naozaj v poriadku?

Biblia síce nemá žiadnu špecifickú pasáž, v ktorej sa píše o kamarátstve, ale za to píše naozaj veľa o cirkvi. Preto vlastne nepotrebujeme vedieť nič o kamarátstvach, lebo ľudia v cirkvi nie sú naši kamaráti, ale sú našou rodinou. A toto nie je len pekná metafora - veď ktorá korporácia dnes nehovorí o svojich zamestnancoch alebo zákazníkoch ako o rodine - Biblia hovorí, že cirkev je naozaj našou rodinou a dokonca, ako sa o chvíľu uvidíme, má byť vzácnejšou a dôležitejšou rodinou, než akákoľvek iná rodina, ktorú máme.

………..

Aby sme pochopili, prečo by mali byť vzťahy v cirkvi takéto blízke, z rýchlika sa pozrieme na celý príbeh Biblie s cieľom zistiť, ako vlastne cirkev vznikla.

V Genesis 2. kapitole čítame o tom, že človek bol stvorený ako sociálna bytosť, niekto, kto potrebuje niekoho iného. “Nie je dobre byť človeku samému” (Gen 2:18).  Boh stvoril Evu pre Adama, aby mu pomáhala s úlohou, ktorú im Boh spoločne dal.

Posledná veta predtým, než sa všetko na svete pokazí je táto: “Obaja, človek i jeho žena, boli nahí, no jeden pred druhým sa nehanbili.” (Gen 2:25) a potom o niekoľko veršov neskôr, hneď ako zjedli ovocie poznania dobrého a zlého, tu je prvá vec, ktorá sa stala: “...spoznali, že sú nahí. Splietli figové listy a urobili si zástery” (Gen 3:7).

Vyzerá to trochu zvláštne, že práve toto sú tie dva momenty, ktoré nám ukazujú obrovskú zmenu v tom, ako život vyzeral pred a po páde. Prečo je to také dôležité, že ľudia pred pádom boli nahí a po ňom už nahí nemohli byť? Pointa nahoty v tomto texte hovorí o tom, že pred pádom nebolo nič, čo bolo treba skrývať, všetko bolo otvorené, jasné a spoločné. Ale v momente, kedy ľudia zhrešili, toto dokonalé spojenie medzi nimi bolo narušené a museli sa obliecť. Ich oblečenie je viditeľným aspektom toho, že odteraz sa ľudia jeden druhému skývajú - aby zakryli svoj vlastný hriech a aby sa chránili od zraniteľnosti voči hriechu iného človeka.

IMG_7639.jpg

Príbeh úplného zničenia jednoty, spolupráce a porozumenia medzi ľuďmi tu ale ešte nekončí - kulminuje až príbehom o babylonskej veži. Ukáže sa, že uprostred všetkých hádok, nepriateľstva a brutality medzi ľuďmi, ktoré sú zachytené v zvyšku knihy Genesis, jediný projekt, pri ktorom sú ľudia ochotní odložiť svoje rozdiely a súperenie je projekt, v ktorom sa spoja proti Bohu, aby mu dokázali, že ho nepotrebujú. Boh ich za to trestá miešaním jazykov, ktoré núti ľudí, aby sa rozišli po celej zemi.

Všetky veci, o ktorých dnes rozmýšľame ako o veciach, ktoré oddeľujú ľudí od seba navzájom sa objavujú na scéne práve v tomto momente. Jazykové, či kultúrne bariéry, osobnostné rozdiely, všetko to začalo práve tu.

My dnes žijeme v zničenom svete, oddelení od Boha a jeden od druhého. Vo svete, kde sú všetky naše vzťahy polámané, plné neporozumenia a frustrácie.

Ale musíme si pamätať, že Boh stvoril ľudí ako sociálne bytosti, ktoré iných ľudí absolútne potrebujú, ktorí potrebujú, aby im iní rozumeli, aby ich milovali a starali sa o nich, bytosti, ktoré zúfalo potrebujú niekam a k niekomu patriť. Ale kvôli Božiemu súdu, je to teraz nemožné.

………..

Príbeh Biblie je príbehom o tom, ako nás Boh zachraňuje od nás samých a od jeho súdu a o tom, ako nás privádza naspäť k sebe samému a k tomu ako chce, aby sme žili. On chce, aby naše túžby, s ktorými nás stvorili, boli naplnené.

Príbeh na samom začiatku Biblie je o našom hlbokom probléme oddelenia jeden od druhého. Toto oddelenie vyplýva z nášho oddelenia od Boha, a tak obnova vzťahu s Bohom MUSÍ mať dopad aj na naše vzťahy s ľuďmi. A tu prichádza na scénu cirkev. Tak ako bolo rozdelenie ľudí vždy súčasťou Božieho súdu, tak je ich zjednocovanie vždy súčasťou spasenie, ktoré priniesol.

Efežanom 2. kapitola ja asi najjasnejšie miesto v novom zákone, kde sa tieto dve úrovne vzťahov stretávajú v jednom obraze, ale dostali by sme sa k úplne rovnakým odpovediam aj keby sme si prečítali Izaiáša alebo aj hociktorý iný novozákonný list.

Pavol začína s tým, že svojmu obecenstvu pripomína, že kedysi boli oddelení od Boha, aj od možnosti byť súčasťou Božieho ľudu, hovorí totiž k pohanom alebo teda nežidom, ktorí boli “bez Krista, vylúčení zo spoločenstva Izraela a bez účasti na zmluvách Božieho prísľubu, bez nádeje a bez Boha na svete”. Pavol týmto ľuďom hovorí:

No vy, čo ste boli kedysi vzdialení, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva, keď zbavil platnosti Zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj. (Ef. 2:13-15)

Táto pasáž sa bližšie pozerá na to, ako Ježišova obeť odstránila najväčšie oddelenie medzi ľuďmi v starom zákone a to rozdelenie vyvoleného národa Izrael od všetkých ostatných. Ale, keďže to znamená, že stať sa súčasťou Ježišovho jedného nového človeka už nie je otázkou toho, či sme sa narodili do správneho národa, znamená to, že ani žiadne iné rozdiely a rozdelenia, ktoré zapríčinila babylonská veža už takisto nič neznamenajú. Ježiš nás “oboch zmieril s Bohom v jednom tele, na kríži”... (a)

...“prišiel, zvestoval pokoj vám, čo ste boli vzdialení, a pokoj tým, čo boli blízki. Veď skrze neho máme v jednom Duchu obaja prístup k Otcovi. A tak teda už nie ste cudzinci a prisťahovalci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny.” (Ef. 2:17-19)

IMG_7640.jpg

Kríž priniesol pokoj medzi Boha a ľudí a medzi ľudí a ľudí. Takým istým spôsobom ako na začiatku hriech porušil oba tieto vzťahy a vytvoril rozdelenie, kríž oba tieto vzťahy opravil a stvoril pokoj a jednotu skrze Ježišovu obeť. Toto je cirkev. Skupina ľudí, ktorá žije v jednote ako jedno telo pod Kristovou vládou.

………..

V Efežanom ďalej Pavol vyzýva ľudí v cirkvi, aby “ste žili, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, so všetkou pokorou, miernosťou a trpezlivosťou, znášajte sa navzájom v láske. Usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.”

Pavol hovorí, že Efežania majú žiť tak, aby na ich živote bolo vidieť to, čo sa im stalo, že oni, ako hriešnici, ktorí si to nijako nezaslúžili, dostali všetko duchovné požehnanie a bez ohľadu na to, z akej kultúry, statusu alebo náboženstva pochádzajú, stali sa súčasťou vyvolenej Božej rodiny. Všetci spoločne očakávajú svoj domov, ktorý pre nich Boh pripravuje, kde budú všetky rozdiely medzi ľuďmi navždy zmazané.

Keďže Efežania a s nimi aj všetci kresťania, vedia, kým naozaj sú - evanjelium o nich hovorí jasne, že sú hriešnici, už sa viac nemusia snažiť svoj hriech skrývať a snažiť sa, aby pôsobili lepšie ako sú. Neskrývať náš hriech z nás robí veľmi zraniteľných ľudí, lebo iní to pomôžu použiť na to, aby náš zahanbili, alebo nám ublížili alebo sa povýšili, keďže je to veľmi ľahké cítiť sa a vyzerať lepšie ako otvorene hriešny človek. A ľudia to aj budú robiť. Stále nie sme v bezpečí od zahanbenia, bolesti alebo posmievania, dokonca ani medzi ľuďmi v cirkvi.

Ale kresťania vedia, že môžu byť spasení a akceptovateľní v Božích očiach iba skrze Ježišovu obeť a preto môžu žiť v blízkych a milujúcich vzťahoch, môžu byť pokorní voči iným ľuďom, môžu sa priznať a ospravedlniť, keď niekomu ublížia a takisto dokážu odpúšťať iným.

Pavol tu kresťanom hovorí, že skrze zmierenie medzi Bohom a ľuďmi, sa môžeme v cirkvi navzájom milovať ako rodina vykúpených ľudí, spôsobom, ktorý je úplne iný od všetkých ostatných typov vzťahov v celej ľudskej histórii. Stále hrešíme a stále si budeme ubližovať, stále budeme mať tendencie nerozumieť si a skrývať sa, ale už sa môžeme na našu hriešnosť pozerať s istotou úplného odpustenia od Boha a v nádeji, že budeme z týchto hriešnych, zlomených tiel zachránení, že všetka bolesť, ktorou si ľudia ubližujú bude čoskoro minulosťou.

Toto je teda defincíia, ktorú nám Biblia dáva pre kamarátstva v cirkvi. Nemajú byť definované nami samými, naše hranice nemajú byť tam, kde sa nám to zdá pohodlné, naše kamarátstva nemajú byť také, aké najlepšie vyhovujú. Už si nemôžeme obliekať vrstvy oblečenia, ktoré zakrývajú to, kým naozaj sme, nemôžeme si stavať ochranné múry, aby iní nevideli našu hriešnosť, už sa viac pred druhými ľuďmi nemôžeme skrývať. Kríž odstánil všetky múry. Ježiš z nás spravil jedno telo a tak vzťahy v tomto tele nemôžu byť o tom, čo vyhovuje tebe. Našou úlohou je milovať iných ako seba samých. Ani o kúsok menej.