Priatelia v Kristovi

Kto sú tvoji dobrí kamaráti?

Sú to ľudia, s ktorými sa môžeš aj celé mesiace, či dokonca roky nevidieť a vždy zvládate jednoducho pokračovať tam, kde ste minule prestali? Alebo sú to ľudia, ktorý vedia o tvojom každodennom živote všetko a tak nemusí nikdy nič “dobiehať” na kávičkách? Sú to ľudia, ktorí vedia, že kedykoľvek budú potrebovať pomoc, môžu ti zavolať ako prvému? Alebo sú to ľudia, ktorí rešpektujú tvoj osobný čas a priestor a poznajú ťa dostatočne dobre na to, aby vedeli, kedy už prekročili istú hranicu?

Keby ste sa túto otázku spýtali skupiny ľudí, je stopercentne isté, že by ste dostali naozaj veľmi rôznorodé odpovede. Ľudia sa veľmi líšia vo svojich definíciach a očakávaniach od dobrých priateľstiev. A presne z tohto pramení väčšina problémov v kamarátstvach, lebo človek, ktorý je pre niekoho ako kamarát z najtajnejších snov môže byť pre niekoho iného úplnou nočnou morou. Kamarátstva sú totiž vzťahy, ktoré sú najmenej formálne definované - neexistujú žiadne sľuby, ciele, dohody, či záväzky, na základe, ktorých by sme od našich kamarátov mohli niečo očakávať.

Ako je to ale s kresťanskými kamarátstvami? Platia pre nich ich definície? Pravdou je, že si často myslíme, že tým, že Biblia o kamarátskych vzťahoch nepíše, tak sú to vzťahy, ktoré si môžeme korigovať a regulovať sami na základe našich vlastných definícií, ktoré sme si priniesli a ktoré nám vyhovujú vo vzťahoch s ľuďmi mimo cirkvi. Ale je to tak naozaj v poriadku?

Biblia síce nemá žiadnu špecifickú pasáž, v ktorej sa píše o kamarátstve, ale za to píše naozaj veľa o cirkvi. Preto vlastne nepotrebujeme vedieť nič o kamarátstvach, lebo ľudia v cirkvi nie sú naši kamaráti, ale sú našou rodinou. A toto nie je len pekná metafora - veď ktorá korporácia dnes nehovorí o svojich zamestnancoch alebo zákazníkoch ako o rodine - Biblia hovorí, že cirkev je naozaj našou rodinou a dokonca, ako sa o chvíľu uvidíme, má byť vzácnejšou a dôležitejšou rodinou, než akákoľvek iná rodina, ktorú máme.

………..

Aby sme pochopili, prečo by mali byť vzťahy v cirkvi takéto blízke, z rýchlika sa pozrieme na celý príbeh Biblie s cieľom zistiť, ako vlastne cirkev vznikla.

V Genesis 2. kapitole čítame o tom, že človek bol stvorený ako sociálna bytosť, niekto, kto potrebuje niekoho iného. “Nie je dobre byť človeku samému” (Gen 2:18).  Boh stvoril Evu pre Adama, aby mu pomáhala s úlohou, ktorú im Boh spoločne dal.

Posledná veta predtým, než sa všetko na svete pokazí je táto: “Obaja, človek i jeho žena, boli nahí, no jeden pred druhým sa nehanbili.” (Gen 2:25) a potom o niekoľko veršov neskôr, hneď ako zjedli ovocie poznania dobrého a zlého, tu je prvá vec, ktorá sa stala: “...spoznali, že sú nahí. Splietli figové listy a urobili si zástery” (Gen 3:7).

Vyzerá to trochu zvláštne, že práve toto sú tie dva momenty, ktoré nám ukazujú obrovskú zmenu v tom, ako život vyzeral pred a po páde. Prečo je to také dôležité, že ľudia pred pádom boli nahí a po ňom už nahí nemohli byť? Pointa nahoty v tomto texte hovorí o tom, že pred pádom nebolo nič, čo bolo treba skrývať, všetko bolo otvorené, jasné a spoločné. Ale v momente, kedy ľudia zhrešili, toto dokonalé spojenie medzi nimi bolo narušené a museli sa obliecť. Ich oblečenie je viditeľným aspektom toho, že odteraz sa ľudia jeden druhému skývajú - aby zakryli svoj vlastný hriech a aby sa chránili od zraniteľnosti voči hriechu iného človeka.

IMG_7639.jpg

Príbeh úplného zničenia jednoty, spolupráce a porozumenia medzi ľuďmi tu ale ešte nekončí - kulminuje až príbehom o babylonskej veži. Ukáže sa, že uprostred všetkých hádok, nepriateľstva a brutality medzi ľuďmi, ktoré sú zachytené v zvyšku knihy Genesis, jediný projekt, pri ktorom sú ľudia ochotní odložiť svoje rozdiely a súperenie je projekt, v ktorom sa spoja proti Bohu, aby mu dokázali, že ho nepotrebujú. Boh ich za to trestá miešaním jazykov, ktoré núti ľudí, aby sa rozišli po celej zemi.

Všetky veci, o ktorých dnes rozmýšľame ako o veciach, ktoré oddeľujú ľudí od seba navzájom sa objavujú na scéne práve v tomto momente. Jazykové, či kultúrne bariéry, osobnostné rozdiely, všetko to začalo práve tu.

My dnes žijeme v zničenom svete, oddelení od Boha a jeden od druhého. Vo svete, kde sú všetky naše vzťahy polámané, plné neporozumenia a frustrácie.

Ale musíme si pamätať, že Boh stvoril ľudí ako sociálne bytosti, ktoré iných ľudí absolútne potrebujú, ktorí potrebujú, aby im iní rozumeli, aby ich milovali a starali sa o nich, bytosti, ktoré zúfalo potrebujú niekam a k niekomu patriť. Ale kvôli Božiemu súdu, je to teraz nemožné.

………..

Príbeh Biblie je príbehom o tom, ako nás Boh zachraňuje od nás samých a od jeho súdu a o tom, ako nás privádza naspäť k sebe samému a k tomu ako chce, aby sme žili. On chce, aby naše túžby, s ktorými nás stvorili, boli naplnené.

Príbeh na samom začiatku Biblie je o našom hlbokom probléme oddelenia jeden od druhého. Toto oddelenie vyplýva z nášho oddelenia od Boha, a tak obnova vzťahu s Bohom MUSÍ mať dopad aj na naše vzťahy s ľuďmi. A tu prichádza na scénu cirkev. Tak ako bolo rozdelenie ľudí vždy súčasťou Božieho súdu, tak je ich zjednocovanie vždy súčasťou spasenie, ktoré priniesol.

Efežanom 2. kapitola ja asi najjasnejšie miesto v novom zákone, kde sa tieto dve úrovne vzťahov stretávajú v jednom obraze, ale dostali by sme sa k úplne rovnakým odpovediam aj keby sme si prečítali Izaiáša alebo aj hociktorý iný novozákonný list.

Pavol začína s tým, že svojmu obecenstvu pripomína, že kedysi boli oddelení od Boha, aj od možnosti byť súčasťou Božieho ľudu, hovorí totiž k pohanom alebo teda nežidom, ktorí boli “bez Krista, vylúčení zo spoločenstva Izraela a bez účasti na zmluvách Božieho prísľubu, bez nádeje a bez Boha na svete”. Pavol týmto ľuďom hovorí:

No vy, čo ste boli kedysi vzdialení, stali ste sa teraz v Ježišovi Kristovi blízkymi skrze Kristovu krv. Veď on je náš pokoj, keď oboch spojil v jedno a svojím telom zbúral rozdeľujúci múr nepriateľstva, keď zbavil platnosti Zákon prikázaní s jeho nariadeniami, aby v sebe z dvoch stvoril jedného nového človeka a nastolil pokoj. (Ef. 2:13-15)

Táto pasáž sa bližšie pozerá na to, ako Ježišova obeť odstránila najväčšie oddelenie medzi ľuďmi v starom zákone a to rozdelenie vyvoleného národa Izrael od všetkých ostatných. Ale, keďže to znamená, že stať sa súčasťou Ježišovho jedného nového človeka už nie je otázkou toho, či sme sa narodili do správneho národa, znamená to, že ani žiadne iné rozdiely a rozdelenia, ktoré zapríčinila babylonská veža už takisto nič neznamenajú. Ježiš nás “oboch zmieril s Bohom v jednom tele, na kríži”... (a)

...“prišiel, zvestoval pokoj vám, čo ste boli vzdialení, a pokoj tým, čo boli blízki. Veď skrze neho máme v jednom Duchu obaja prístup k Otcovi. A tak teda už nie ste cudzinci a prisťahovalci, ale ste spoluobčania svätých a členovia Božej rodiny.” (Ef. 2:17-19)

IMG_7640.jpg

Kríž priniesol pokoj medzi Boha a ľudí a medzi ľudí a ľudí. Takým istým spôsobom ako na začiatku hriech porušil oba tieto vzťahy a vytvoril rozdelenie, kríž oba tieto vzťahy opravil a stvoril pokoj a jednotu skrze Ježišovu obeť. Toto je cirkev. Skupina ľudí, ktorá žije v jednote ako jedno telo pod Kristovou vládou.

………..

V Efežanom ďalej Pavol vyzýva ľudí v cirkvi, aby “ste žili, ako je hodné povolania, ktorým ste boli povolaní, so všetkou pokorou, miernosťou a trpezlivosťou, znášajte sa navzájom v láske. Usilujte sa zachovávať jednotu ducha vo zväzku pokoja.”

Pavol hovorí, že Efežania majú žiť tak, aby na ich živote bolo vidieť to, čo sa im stalo, že oni, ako hriešnici, ktorí si to nijako nezaslúžili, dostali všetko duchovné požehnanie a bez ohľadu na to, z akej kultúry, statusu alebo náboženstva pochádzajú, stali sa súčasťou vyvolenej Božej rodiny. Všetci spoločne očakávajú svoj domov, ktorý pre nich Boh pripravuje, kde budú všetky rozdiely medzi ľuďmi navždy zmazané.

Keďže Efežania a s nimi aj všetci kresťania, vedia, kým naozaj sú - evanjelium o nich hovorí jasne, že sú hriešnici, už sa viac nemusia snažiť svoj hriech skrývať a snažiť sa, aby pôsobili lepšie ako sú. Neskrývať náš hriech z nás robí veľmi zraniteľných ľudí, lebo iní to pomôžu použiť na to, aby náš zahanbili, alebo nám ublížili alebo sa povýšili, keďže je to veľmi ľahké cítiť sa a vyzerať lepšie ako otvorene hriešny človek. A ľudia to aj budú robiť. Stále nie sme v bezpečí od zahanbenia, bolesti alebo posmievania, dokonca ani medzi ľuďmi v cirkvi.

Ale kresťania vedia, že môžu byť spasení a akceptovateľní v Božích očiach iba skrze Ježišovu obeť a preto môžu žiť v blízkych a milujúcich vzťahoch, môžu byť pokorní voči iným ľuďom, môžu sa priznať a ospravedlniť, keď niekomu ublížia a takisto dokážu odpúšťať iným.

Pavol tu kresťanom hovorí, že skrze zmierenie medzi Bohom a ľuďmi, sa môžeme v cirkvi navzájom milovať ako rodina vykúpených ľudí, spôsobom, ktorý je úplne iný od všetkých ostatných typov vzťahov v celej ľudskej histórii. Stále hrešíme a stále si budeme ubližovať, stále budeme mať tendencie nerozumieť si a skrývať sa, ale už sa môžeme na našu hriešnosť pozerať s istotou úplného odpustenia od Boha a v nádeji, že budeme z týchto hriešnych, zlomených tiel zachránení, že všetka bolesť, ktorou si ľudia ubližujú bude čoskoro minulosťou.

Toto je teda defincíia, ktorú nám Biblia dáva pre kamarátstva v cirkvi. Nemajú byť definované nami samými, naše hranice nemajú byť tam, kde sa nám to zdá pohodlné, naše kamarátstva nemajú byť také, aké najlepšie vyhovujú. Už si nemôžeme obliekať vrstvy oblečenia, ktoré zakrývajú to, kým naozaj sme, nemôžeme si stavať ochranné múry, aby iní nevideli našu hriešnosť, už sa viac pred druhými ľuďmi nemôžeme skrývať. Kríž odstánil všetky múry. Ježiš z nás spravil jedno telo a tak vzťahy v tomto tele nemôžu byť o tom, čo vyhovuje tebe. Našou úlohou je milovať iných ako seba samých. Ani o kúsok menej.



Život v rovnováhe?

Work/life balance alebo rovnováha medzi pracovným a osobným životom. Naša generácia je ňou priam posadnutá. Všetci by sme chceli poznať magickú odpoveď na otázku, kam by sme vlastne mali investovať tých 16 bdelých hodín denne tak, aby sme boli absolútne šťastní s výsledkami, ktoré nám takto investovaný čas zabezpečí.

Ako kresťania si často túto otázku kladieme, aj keď robíme rozhodnutia ohľadom investovania nášho času do života v cirkvi. Strávime osem hodín päť dní v týždni v práci a potom nám zostáva ešte osem hodín, ktoré si môžeme nejako vyplniť. A tu prichádza rovnováha medzi cirkevným a osobným životom. Koľko cirkvi je už dosť cirkvi? Koľko hodín čítania Biblie, modlitieb, koľko skupiniek, aktivít a stretnutí...

Nejako sa snažíme dosiahnuť to, aby sme mali dosť priestoru na náš osobný život a na oddych ešte aj popri všetkých našich cirkevných aktivitách. Popri tejto snahe musíme neustále bojovať s pocitom viny, že toho nerobíme dosť a tak sa snažíme toho robiť pre Boha viac a viac, až kým máme pocit, že sme toho už urobili dosť.

Zdá sa mi, že veľmi často berieme cirkev akoby to bol len ďalší pracovný záväzok. Dokonca som počula ľudí o tom tak aj explicitne hovoriť: “Pri povinnostiach vedúceho skupinky mám niekedy pocit akoby som mal dve práce na plný úväzok.” A predsa, aj Biblia nazýva kresťanov pracovníkmi na vinici, takže asi to nie je až také nebiblické, ak nad svojou službou (čokoľvek to je) rozmýšľam ako nad prácou, či?

………………………..

Otázkou je, čo to tí pracovníci na žatve majú vlastne robiť? Ľudia, ktorí sa s Ježišom rozprávali v Jánovom evanjeliu boli tiež zvedaví:

Oni mu povedali: „Čo máme robiť, aby sme konali Božie skutky?“ Ježiš im odpovedal: „Toto je Boží skutok, aby ste verili v toho, ktorého on poslal.“ (Ján 6:28-29)

Ježiš práve učeníkom povedal, že majú hľadať Boha a večný život. Ale učeníci chcú vedieť len jedno, čo máme robiť? Ako robiť to, čo Boh chce, aby sme robili? Ježiš odpovedá, že práca, ktorú Boh chce, aby robili, Božia práca v tomto svete je, aby ľudia verili v Ježiša a v to, čo urobil.

Neskôr v Jánovom evanjeliu vidíme, prečo nám Boh pomáha veriť v toho, ktorého poslal. Lebo poznať ho je to, o čom život je. Alebo ešte presnejšie, poznať ho JE život: A večný život je v tom, aby poznali teba, jediného, pravého Boha i toho, ktorého si poslal, Ježiša Krista. (Ján 17:3)

Večný život tu nie je vysvetlený len ako život, čo trvá večne, ale ide tu viac o jeho kvalitu. Život na zemi je život oddelený od Boha. Večný život sme získali skrze poznanie Ježiša a jeho obete za nás, ktorou toto oddelenie od Boha spôsobené našim hriechom ukončil. Už teda nečelíme trestu za hriech, ktorým je smrť.

Hovorí tu teda Ježiš, že už nemáme nič na práci? Aj k tejto otázke sa Jánovo evanjelium vyjadruje:

Amen, amen, hovorím vám, že aj ten, kto verí vo mňa, bude konať skutky, aké ja konám (Ján 14:12a)

Je teda niečo našou prácou? Áno, ale jediná práca, ktorú máme je tá istá práca, ktorú robí aj Boh a tou je pomáhať nám veriť v neho a poznať ho.

………………………..

Ale ako môže byť poznanie niekoho alebo niečoho celou našou úlohou? Spĺňanie pracovnej úlohy znie ako niečo, na čom treba aktívne pracovať a niečo napokon dosiahnuť a poznanie naopak znie iba ako statická mentálna záležitosť. A hoci niektoré z vecí, ktoré robíme, súvisia priamo s našou snahou poznať Boha lepšie, alebo s hovorením o ňom iným, prípadne s našou snahou odpúšťať, či žiť v poslušnosti, čo so všetkými tými ostatnými vecami, ktoré v živote robíme? Sú tieto ostatné veci nedôležité, majú mať menšiu prioritu? Mali by sme sa ich snažiť z nášho života vylúčiť alebo máme za úlohu hľadať tú správnu rovnováhu?

V Jánovom evanjeliu sme videli, že ak poznáme Ježiša, máme večný život a tak jednoducho ROBÍME Božiu prácu - poznávame jeho a pomáhame iným poznať ho tiež. Nepíše sa tu, že sa to bude diať iba niekedy, že niekedy budeme robiť Božiu prácu a inokedy nie. Tým, že sme v Ježiša uverili a tým sme dostali Božieho ducha, Boh používa úplne celý náš život na to, aby mu prinášal slávu tým, že my sami budeme lepšie poznať nášho Spasiteľa a rovnako budeme k nemu volať aj ďalších a pomáhať ostatným kresťanom vytrvať na ceste do večnosti.

49521038_731595417223323_9105180773161369600_n.png

Poznanie Boha nie je niečo, čo sa deje len za múrmi kostolov a iba počas cirkevných aktivít. Prichádzame do cirkvi, čítame si Bibliu, modlíme sa, rozprávame sa s našimi kresťanskými priateľmi o Bohu, aby sme sa o ňom učili, ale Boh spôsobuje to, že všetko v našich životoch môže slúžiť na to, aby sme ho my a aj cirkev lepšie poznali.

Všetko, čo robíme zahŕňa všetky naše aktivity a myšlienky, všade, kde sme, 24/7. Či už o Ježišovi hovoríme, alebo sa nám to nepodarilo, v oboch prípadoch lepšie spoznávame to, prečo musel zomrieť a prečo je dobré o ňom hovoriť. A tým ho lepšie poznávame.

Či sa o svojich blížnych zaujímame a staráme, alebo sa nám nechce, dozvedáme sa viac o našej sebeckosti a jeho súcite, ktorý je väčší než náš by kedykoľvek mohol byť. A tým ho lepšie spoznávame.

V skutočnosti, všetka naša poslušnosť aj neposlušnosť nám pomáha Boha lepšie poznať. Či sme produktívni, alebo naopak nespravíme úplne nič, či sme v cirkvi, alebo mimo nej. Či pracujeme poctivo a usilovne, alebo sme leniví. Či si čítame Bibliu, alebo leží zatvorená. Či sa modlíme veľa, alebo sa zabudneme modliť úplne. Týmto všetkým ho lepšie spoznávame.

Takisto spoznávame Boha aj cez to, ako sa cítime. Keď sme naplnení radosťou zo všetkých dobrých vecí na tomto svete alebo keď sa cítime úplne prázdni. Keď žialime kvôli strate a bolesti alebo keď sa radujeme z lásky a nádeje. Stále ho poznávame lepšie. 

Všetky tieto situácie nám hovoria o tom, čo pre nás Boh urobil, keď nám pomohol robiť tie veci, ktoré sme spraviť zvládli a rovnako nám o Bohu a o tom, čo urobil hovoria tie situácie, v ktorých si uvedomujeme ako veľmi potrebujeme odpustenie za každé naše zlyhanie. Všetko v našom živote nám pomáha lepšie spoznať Boha, lebo si stále môžeme pripomínať veci, ktoré sme už dostali ako nádej a odpustenie ako aj veci, na ktoré stále ešte len čakáme ako úplná sloboda od hriechu a bolesti.

………………………..

A teda, žiadna rovnováha medzi cirkevným a osobným životom neexistuje, tak ako neexistuje čas pracovať a nepracovať, čas byť súčasťou cirkvi a čas, kedy sa nás to netýka, čas robiť Božiu prácu a čas, kedy netreba. Keď poznáš Ježiša a vieš, že zomrel a vstal z mŕtvych, aby ti dal večný život, potom z milosti budeš robiť Božiu prácu na tomto svete. Budeš ho poznať a budeš pomáhať iným poznať ho. Tvoje činy, tvoja námaha, tvoja práca na tomto svete bude stále len ohlasovanie toho, že v skutočnosti je to Boh, ktorý robí pre nás úplne všetko skrze Ježiša a jeho obeť.


Život zatiaľ bolí

Boh svojmu ľudu sľúbil mnoho úžasných vecí. A ak patríš Kristovi, tak si jedným z ľudí, pre ktorých sú všetky Božie prísľuby naplnené - máš pokoj s Bohom, si spravodlivý, ospravedlnený a milovaný, si Božím dieťaťom a spoludedičom dokonalého Božieho kráľovstva. Nestalo sa to vďaka žiadnym tvojim zásluhám, je to len a len dar, ktorý je úplne zadarmo.

Ježiš prišiel na túto zem a spravil všetko, čo bolo treba na to, aby ľudia mohli byť zachránení, keď zomrel na kríži a vstal z mŕtvych. Skrze neho sme aj my zvíťazili nad hriechom a smrťou.

Ako kresťania vieme, že je to pravda. No napriek tomu stále žijeme vo svete, ktorý je pokazený vo všetkých možných zmysloch slova, plný utrpenia, ktoré okolo seba vidíme a ktoré nám ubližuje. My osobne sme tiež zlomení v každom smere, vôbec sa necítime spravodliví alebo dokonalí, ani náhodou to nevyzerá tak, že náš boj s hriechom a smrťou je už vybojovaný a rozklad stále vládne všetkému okolo nás aj v nás.

Ako sa v tom celom teda vyznať? Dajú sa tieto dva pohľady na realitu nejakým spôsobom zosúladiť?

Odišiel, aby pre nás pripravil miesto

Učeníci museli čeliť tej istej otázke, keď im Ježiš povedal, že bude musieť odísť. Najviac z  rozhovorov na túto tému je zaznamenaných v Jánovom evanjeliu. Ježiš Petrovi hovorí, že tam, kam ide, ho nasledovať nemôže. Peter úplne pochopiteľne nechce čeliť realite bez Ježišovej prítomnosti a pomoci a preto sa pýta: “Pane, prečo nemôžem ísť za tebou teraz? Aj život za teba položím!” (13:37).

Ježiš Petra aj ostatných učeníkov ubezpečuje, že sa nemusia báť, lebo odchádza do domu svojho Otca preto “aby pre nich pripravil miesto” a potom, keď tak spraví “zase príde a vezme ich k sebe, aby aj oni boli tam, kde je on” (14:3). A navyše, Ježiš ich medzičasom, kým sa vráti nenechá samých. Hovorí im, že prosí otca, aby “vám dal iného Tešiteľa, aby bol s vami až naveky - Ducha pravdy” (14:15).

Ježiš tu učeníkom (a nám) hovorí, že to, ako ho budeme vidieť, sa zmení. Neuvidíme ho už svojími fyzickými očami, až kým sa nevráti späť, no napriek tomu ho budeme stále vidieť a poznať, lebo nás nenechá tápať v tme, no pošle svojho Ducha, aby nám pomáhal vidieť pravdu. Sme stále v Ježišovej blízkosti, hoci sa to tak nezdá.

Pokoj s Bohom, nie so svetom

Ježiš nám ďalej dáva ďalšie sľuby, aby sme vedeli, čo očakávať od života medzi tým, ako z tejto zeme odišiel a ako sa vráti späť.

Ježiš sľubuje pokoj. Dáva “svoj pokoj”, čím hovorí, že jeho pokoj “nie je taký, ako svet dáva” (14:27). Ježiš nesľubuje pokoj, ktorý hľadajú ľudia na tomto svete bežne - slobodu od chorôb alebo strát, koniec vojen a utrpenia, dokonca nesľubuje ani pocit spokojnosti alebo utíšenia či pocit, že všetky tieto utrpenia majú zmysel. Ježiš nesľubuje nič z toho, iba pokoj, ktorý nám môže dať jedine on sám, pokoj medzi Bohom a človekom, pokoj, ktorý vzniká, keď sa človek stane súčasťou Božieho kráľovstva skrze Krista. Tento pokoj už ako kresťania máme od momentu, keď sme sa skrze Ducha stali jedným s Otcom aj Kristom.

32835607_10215672391713312_60268080609099776_n (1).png

Ježiš hovorí, ‘vo mne ste našli pokoj’ a hoci “na svete máte súženie”, môžeme “dúfať, lebo on premohol svet!” (16:33). Hovorí, že budeme trpieť rôzne súženia - skúšky, bolesti, trápenia - úplne rovnako ako hocikto iný na svete. Ježiš nám nikdy nezasľúbil žiadnu výnimku.

Naopak, nielenže Ježiš neprináša pokoj, aký hľadajú ľudia na zemi, často výsledkom jeho pokoja môžu byť vzťahy, ktoré sú horšie a nie lepšie. Totiž porozumenie toho, kde je pokoj možné nájsť a kde ho nenájdete nikdy vytvára obrovskú priepasť medzi Ježišovými nasledovníkmi a všetkými ostatnými ľuďmi. Ježiš to opisuje takto: “keďže však nie ste zo sveta, ale ja som si vás vyvolil zo sveta, preto vás svet nenávidí.” (15:19). Ľudia totiž neradi počúvajú, že tam, kde svoj pokoj hľadajú, ho jednoducho nenájdu.

Radosť príde neskôr

Ježiš svojím učeníkom - aj nám - pripomína, že obe strany tejto reality sú zasľúbené. Pokoj aj súženie. Pokoj aj prenasledovanie. Ale toto v nás nemá vyvolávať pochybnosti o tom, či to, čo Ježiš dosiahol na kríži je definitívne isté. Práve naopak, veci, ktoré zažívame sú presne tie veci, ktoré Ježiš povedal, že zažívať budeme. Teraz v tomto živote na tomto svete, trpíme, no máme pokoj s Bohom skrze Krista, ktorý sa pre nás vráti: a preto môžeme hľadieť vpred na deň, kedy toto obdobie pokoja s nepokojom skončí.

Ježiš chce nasmerovať pohľad svojich učeníkov presne na tento deň - deň, keď ho znovu uvidia, keď skončí všetka bolesť, deň, keď “sa ich srdce budú radovať a túto bolesť im už nikto nevezme.” V ten deň sa “ho už nebudeme na nič pýtať”, lebo “naša radosť bude úplná” (16:22-24).

Ale kým tento deň príde, Ježiš sa nemodlí, aby boli kresťania “vzatí zo sveta” plného bolesti a prenasledovania: rovnako ako Ježiš, aj oni boli poslaní do tohto sveta, hoci už doň nepatria. Ježiš prosí Otca o to, “aby ich ochránil pred zlým”. A čo nás teda ochráni od toho zlého, čo bude našou zárukou, že sa domov k nášmu Bohu Otcovi dostaneme? Bude ním pravda vo forme Ducha, ktorého nám Otec pošle, aby “vás naučil všetko a pripomenul vám všetko, čo som vám hovoril” (14:26).

Cesta domov

Ako kresťania, nebudeme mať slobodu od ťažkostí tohto sveta - ani od pohŕdania a nenávisti od ľudí, ktorí hľadajú pokoj tu na tomto svete. Nebudeme mať slobodu od pocitu bolesti, ktorú tento život prináša. Hoci máme pokoj s Otcom a sme spojení s Ježišom skrze Ducha, naša každodenná realita na tomto svete nikdy nemala byť jednoduchšia alebo výrazne fyzicky lepšia. Smútok, bolesť a trápenie budú nadobro vyriešené až keď prídeme na miesto, ktoré pre nás Ježiš pripravuje. Utrpenie nie je dôkazom, že Ježiš ešte nezvíťazil. Utrpenie nám ukazuje, že ešte nie sme doma.


Destinácia: domov

‘Tešíš sa domov?’ pýtali sa ma ľudia, keď som sa z Londýna sťahovala späť na Slovensko v auguste 2017.

‘Nie, ani veľmi nie,’ hovorila som zakaždým.

Ako som sa mala tešiť z toho, že odchádzam z miesta, kde mám toľko ľudí, ktorí ma majú radi a záleží im na tom, aby som lepšie spoznávala Boha? Nie žeby som takýchto ľudí na Slovensku nemala, ale aj tak to takto nemá byť, nikdy to nie je v pohode, žiť ďaleko od ľudí, na ktorých nám záleží a pomaly sa navzájom vytrácať zo svojich životov.

Ako sa mám cítiť niekde doma, keď už nikdy nebudem mať okolo seba všetkých ľudí, ktorých mám rada a ktorý formovali to, kým som? Vravíte si, to sa nedá, taký je život. Možno. Ale ČO TO VLASTNE ZNAMENÁ CÍTIŤ SA NIEKDE DOMA?

.....................

Prišla som do Londýna pred piatimi rokmi a bola som presvedčená, že môj život konečne, konečne začne po tom, ako som dlho blúdila. Konečne mám prácu, na ktorú som hrdá, nájdem si tu kopu kamarátov, časom aj priateľa, byt, budem žiť ako londýnčanka. Budem sem patriť, tu je to miesto, ktoré som celý život hľadala, miesto, kde budem doma.

Namiesto toho, kamaráti, ktorých som už mala sa postupne vytratili za svojimi partnermi, ja som sa sťahovala z bytu do bytu, z jednej práce do ďalšej. Ako som lepšie spoznávala pravdu, uvedomovala som, aký prázdny vlastne ten život po ktorom som túžila vlastne je - Londýn ti nikdy nezabudne pripomínať všetky tie veci, ktoré nemáš - partnera, dosť dobrý byť, dosť luxusnú dovolenku, dosť peňazí, aby si si ten londýnsky lifestyle naozaj užil. A dokonca ani v cirkvi, mieste, kde som sa mala cítiť najviac doma, som sa tak nikdy necítila - aj tam sa mi zdalo, že sú ľudia vzdialení a tak zvláštne oddelení jeden od druhého a ľudia, s ktorými som si bola blízka, odišli, lebo ich Boh zavolal niekam inam.

Ľudia mi vravia, že od priateľstva očakávam priveľa, že by som mohla byť viac spokojná, keby som prijala, že veci sú také, aké sú. Ale je to zlé chcieť niekam patriť, byť medzi ľuďmi, s ktorými som si blízka. ALE JE TO ZLÉ CHCIEŤ BYŤ NIEKDE DOMA?

..................

29665941_10215284946027412_54960469_n.png

Domov je to miesto, kam patríme, kde sa cítime milovaní, kde nás vždy ujisťujú, že tu budeme v bezpečí a že nás ľudia, ktorí nás ľúbia, nikdy neopustia. Toto je to, po čom všetci túžime a čo všetci potrebujeme. Hoci vieme, že je to nemožné. Aj tie najlepšie domovy s tými najlepšími ľuďmi, ktorí nás ľúbia najviac na svete, ani tie nás nemôžu udržať v bezpečí navždy a všetci vieme, že nám nikto nemôže sľúbiť, že nás nikdy neopustí. Lebo aj ak to nespravia fyzicky, ľudia umierajú. A potom už naše doma nikdy nebude naozaj doma.

A tak sme sa naučili povedať si, že to je takto v pohode, že na tom až tak nezáleží, naučili sme sa žiť vo svete, kde sú úlomky nášho porozbíjaného doma porozhadzované po celom svete. Naučili sme sa žiť vo svete, v ktorom patríme všade a nikde, vo svete, kde ľudia z rôznych dôvodov odchádzajú s kúskami naších sŕdc v rukách, ale NIE!! Napriek tomu, čo hovoríme, aj tak nás to, ako veci sú bolí a vždy bude.

Ako kresťania ale máme nádej v niečo lepšie. Biblia hovorí, že to je v poriadku túžiť po mieste, kam budeme môcť patriť, kde budeme milovaní, v bezpečí, a kde už nebudú žiadne rozlúčky ani vzdialenosti. Lebo Boh nás stvoril tak, že po týchto veciach bytostne túžime a naozaj ich potrebujeme. Potrebujeme s ním mať ozajstný vzťah, tvárou v tvár a byť súčasťou národa, ktorý mu patrí.

Biblia tiež hovorí, že tieto veci na tomto svete nenájdeme. Boh hovorí, že potrebuejeme byť zachránení z tohto sveta, ktorý je pokazeným domovom, aby sme mohli byť súčasťou nového sveta, kde bude on v centre a všetky veci, ktoré sú na tomto svete pokazené, tam budú opravené.

Tento blog je o tom, aké to je vedieť, že na tomto svete sa nikdy nebudeme cítiť skutočne doma a ako vedomie toho, že EXISTUJE domov, na ktorý sa môžeme tešiť, formuje to, ako žijeme na ceste tam. Bude to o tom, ako sa učíme, že naša cesta nie je o snahe udržať si v rukách, čo najviac kúskov tohto polománeho domova tu. Naopak, naša cesta je o tom, aby sme Boha a jeho lásku k nám skrze Krista videli a chápali stále lepšie, pozerali vpred na náš domov s ním. Naša cesta je o tom, aby nám chýbalo to naozajstné doma viac ako čokoľvek, čo by sme mohli nájsť tu na zemi.

Veľa sme sa o tomto všetkom rozprávali, než Lea odišla z Londýna a aj potom. Články na tomto blogu budú zväčša založené na našich rozhovoroch o tejto téme.